Vždy ma zaujíma zákulisie života Božích ľudí. Preto som Bohu vďačná, že mi dal šancu zažiť s Bunty pár dní v Londýne. Nebolo to celkom jej domáce zákulisie, pretože sama Bunty hovorí, že jej domov je v lietadle a všade kde sa práve nachádza. Ale aj tak…

Bunty ma privítala na letisku správou, že nás čaká kázanie šoférovi autobusu. Počas čakania jej totiž vyklopil svoj životný príbeh, a ona mu vravela evanjelium a pozvala ho do vzťahu s Ježišom. S Bunty nikdy nie je nuda.

Ráno ma prebúdza Bunty ako sa modlí v jazykoch. Znie to ako hlboký nádych-výdych. Počas rannej sprchy má výborné stíšenie s Pánom. Bunty plánuje, avšak zmena programu nie je vyhradená. Kráčame ulicami a ona sa stále modlí v jazykoch alebo si spieva chvály. V každom rozhodnutí dá na Božie vnuknutie, radšej poslúchne, chce mať pokoj s Bohom. A je to nákazlivé…

V domácom zbore ju majú všetci radi a hádajú sa u koho bude bývať. Vyhral pastor mládeže, ktorý s Bunty kedysi tiež cestoval. Na kázni Bunty miestami zaspáva, ale čaká na „svoju“ vetu, ktorú potom každému rozpráva. Množí to, čo prijala.
Po mnohých rokoch Bunty navštevuje biblickú školu, na ktorej študovala. Staručkí učitelia ju počujú prvýkrát kázať. Je pre nich zázrakom, pretože oni neverili, že z nej niečo bude. Ešte, že Boh to s nami nikdy nevzdáva.

Vedie ma na svoje obľúbené miesto k moru, kde si od detstva chodí triediť myšlienky. Dnes je more mimoriadne kľudné, pripomína jazero. A Bunty je sklamaná, radšej rozbúrené more ako stojatú vodu. Radšej zažívať búrky, ktoré našu loďku povedú ďaleko, ako len pokojne sedieť s Bohom na jednom mieste.

Rozmýšľam, čo tu vlastne robím. Ale Bunty ma na skupinke predstaví ako svoju kamarátku zo zboru na Slovensku, ktorý je „on fire“ a uistí ma, že jej pozvanie bolo tiež Božím vnuknutím.

Pri lúčení som vždy trocha emo… Avšak viem, že odchádzam iná. V srdci mám novú piese